Pri vybraných trestných činoch sa zavádza povinnosť súdu tzv. prvopáchateľom, t.j. osobám, ktoré sa prvýkrát dopustili trestného činu, primárne uložiť trest nespojený s odňatím slobody. Uloženie trestu odňatia slobody (vo výmere podľa osobitnej časti Trestného zákona) bude prichádzať do úvahy len vtedy, ak nebude možné uloženie žiadneho z alternatívnych trestov a ani tzv. krátkodobého trestu odňatia slobody. Podporuje sa tak humanizácia trestnej politiky. (§ 34 ods. 8) 

V rámci niektorých alternatívnych trestov sa zavádza náhradný trest odňatia slobody ako sankcia za nedodržiavanie resp. porušovanie tohto trestu alebo neplnenie povinností a obmedzení s ním spojených. Súd tak rovno pri ukladaní alternatívneho trestu uloží aj náhradný trest odňatia slobody. Tým sa jednak zvyšuje  právna istota odsúdeného, ktorý bude už pri jeho odsúdení vedieť následok nedodržiavania podmienok alternatívneho trestu a jednak sa tým zvyšuje vymožiteľnosť plnenia tohto trestu. Odstraňujú sa zároveň rôzne aplikačné problémy spojené s premenou alternatívnych trestov na trest odňatia slobody.  

Zároveň sa v rámci tejto zmeny aj jasne stanovujú podmienky, pre ktoré môže dôjsť k nariadeniu náhradného trestu odňatia slobody a upravujú sa lehoty, do kedy tak súd musí urobiť. Dôvodom, rovnako ako pri obdobnej zmene pri úprave podmienečného odsúdenia, je aj v prípade alternatívnych trestov, odstránenie problematickej praxe pri rozhodovaní o neosvedčení.  

V tejto súvislosti sa odstraňuje zastaraný a nejednotne aplikovaný termín „viedol riadny život“ a v záujme právnej istoty odsúdeného sa jasnejšie definujú podmienky, ktoré musí dodržiavať, aby súd nerozhodol o výkone trestu odňatia slobody. Pojem riadny život je veľmi vágny a prax ukázala, že v mnohých prípadoch sú pod tento pojem zahrnuté aj bežné situácie a porušenia právnych predpisov na úseku cestnej dopravy. Nie sú nijak neobvyklé prípady, kedy podmienečne odsúdený nespáchal v skúšobnej dobe žiaden trestný čin, riadne pracoval, uhradil škodu, avšak z výpisu evidenčnej karty vodiča bolo zistené, že sa dopustil niekoľkých priestupkov (napr. nesprávne parkovanie, alebo prekročenie povolenej rýchlosti o 10 km/hod.). Je štandardnou rozhodovacou praxou, že kumulácia drobných priestupkov v priebehu skúšobnej doby je dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení. Ak aj okresný súd rozhodne o osvedčení, prokurátor vždy podá sťažnosť a nadriadený súd rozhodne o neosvedčení. Každý je samozrejme povinný dodržiavať všetky právne predpisy a nedopúšťať sa žiadneho protiprávneho konania, vrátane dodržiavania predpisov na úseku cestnej premávky, avšak následok takýchto drobných pochybení v podobe nariadenia výkonu trestu odňatia slobody je príliš prísny. Podmienečne odsúdení v mnohých prípadoch ani nevedia, že aj takéto ich pochybenia môžu byť príčinou rozhodnutia o neosvedčení, ktoré naviac príde až po uplynutí celej skúšobnej doby, teda s odstupom niekoľkých rokov. Takýto výkon trestu odňatia slobody však už nemá žiaden prevýchovný účinok a má negatívne dopady nie len na samotných odsúdených ale aj na ich rodiny. Preto sa presne vymedzuje, čo odsúdený musí dodržiavať a nesmie spáchať. Jasne sa determinuje aj povinnosť týkajúca sa priestupkov, ktorých spáchanie môže byť dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení.  

Aj v prípade alternatívnych trestov sa upravujú lehoty na rozhodnutie o nariadení výkonu náhradného trestu resp. o tzv. neosvedčení odsúdeného. V mnohých prípadoch sa odsúdení dopustia ďalšieho protiprávneho konania krátko po právoplatnosti rozsudku. Následne u nich však dôjde k zmene v správaní, k prehodnoteniu života, nájdu si prácu, založia rodinu, žijú bežným životom a nedopustia sa ďalšieho trestného činu. Súd však pristúpi k rozhodovaniu o neosvedčení až po uplynutí celej doby alternatívneho trestu resp. celej skúšobnej doby, ktorá býva spravidla tri až päť rokov a napriek tomu, že sa odsúdený v priebehu tejto doby napravil, súdy rozhodujú o neosvedčení, pretože ešte na začiatku sa odsúdený dopustil nejakého protiprávneho konania. Ak aj okresný súd rozhodne o osvedčení, prokurátor vždy podá sťažnosť a nadriadený súd rozhodne o neosvedčení. Odsúdený tak ide do výkonu trestu odňatia slobody po uplynutí 4-5 (aj viac) rokov potom, čo sa niečoho dopustil, v čase kedy bol už napr. zamestnaný, staral sa o rodinu, prípadne splácal hypotéku a pod. Takýto výkon trestu potom na neho nemá žiaden prevýchovný účinok. Práve naopak, pociťuje ho on, aj jeho rodina, ako krivdu a nespravodlivosť. V snahe odstrániť túto neželanú prax s negatívnymi dôsledkami sa zrýchľuje rozhodovanie súdu o neosvedčeníi, aby súd rozhodoval bez zbytočných odkladov od momentu kedy sa dozvedel, že odsúdený svojim konaním zadal príčinu na nariadenie výkonu trestu odňatia slobody resp. náhradného trestu. 

Zároveň sa aj zefektívňujú možnosti pre súd posúdiť individuálne okolnosti, ktoré sú dôvodom na rozhodnutie o neosvedčení, aby v určitých individuálnych prípadoch nemusel automaticky rozhodnúť o neosvedčení. Napríklad v prípadoch, kedy by také rozhodnutie bolo pre odsúdeného príliš striktné alebo by malo ťažké dopady na jeho rodinu, alebo porušenie, ktorého sa odsúdený dopustil je nízkej závažnosti. Zavádza sa aj možnosť namiesto nariadenia celého náhradného trestu, nariadiť len jeho časť podľa pravidiel pre krátkodobý trest odňatia slobody. 

V rámci trestu domáceho väzenia je najväčšou zmenou zavedenie náhradného trestu odňatia slobody. Doterajší koncept premeny zvyšku trestu domáceho väzenia na trest odňatia slobody sa ukázal ako neefektívny, v praxi ťažko realizovateľný a komplikovaný. Prepočty boli v rámci súdov nejednotné, nebol jasne stanovený okamih, ku ktorému má k prepočtu dní dochádzať, či k prvému porušeniu, či k nahláseniu probačným úradníkom na súd, či k rozhodnutiu okresného súdu, vznikali preto rozdielnosti v tom, kedy sa ukončuje monitoring trestu domáceho väzenia, koľko dní TDV sa má premeniť na TOS a pod. Tieto nejednoznačnosti zoslabovali aj vymožiteľnosť dodržiavania trestu domáceho väzenia a komplikovali dohľad probačným úradníkom. Zavedením náhradného trestu odňatia slobody ako sankcie za porušovanie tohto trestu sa zvyšuje vymožiteľnosť dodržiavania trestu domáceho väzenia, odstraňujú sa nejednoznačné prepočty a zároveň sa zvyšuje aj právna istota odsúdeného, ktorý bude už pri svojom odsúdení vedieť, aký následok za porušovanie tohto alternatívneho trestu mu hrozí.  

Rovnako tak aj v prípade trestu zákazu pobytu a trestu zákazu účasti na verejných podujatiach je takou najväčšou zmenou zavedenie náhradného trestu odňatia slobody. Dôvodom jeho zavedenia v tomto prípade bolo, že tieto tresty nemali priamu sankciu za porušenie, resp. sankciou za ich porušenie bolo až trestné stíhanie za prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia, čo ad 1 nebolo  efektívne viesť ďalšie trestné stíhanie, preto aj mnohokrát zostalo porušovanie týchto trestov bez reakcie príslušných orgánov, ad 2 v konečnom dôsledku to znamenalo ďalšie odsúdenie pre dotyčného, čiže ďalší záznam v registri trestov a de iure vytvorenie recidivistu. (ruší sa zároveň prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia § 348 ods. 1 písm. b), písm. j) Tr.zák.)  

Veľkou zmenou prechádza trest povinnej práce, z ktorého sa vytvára trest verejnoprospešnej práce. Tento názov lepšie vyjadruje podstatu tohto trestu, ktorá tkvie v tom, že páchateľ sa jednak prácou v prospech komunity prevychováva (získava toleranciu, pokoru), a jednak vykonaním verejnoprospešnej práce niečo komunite, ktorej spôsobil ujmu, aj vracia, odčiňuje, to čo spôsobil. 

Odstraňuje sa nekoncepčný súhlas obvineného s uložením tohto trestu. Predlžuje sa doba pre jeho vykonanie na 18 mesiacov a zároveň sa stanovuje povinnosť vykonať aspoň 20 hodín za mesiac. U mladistvého sa stanovuje 15 hodín za mesiac a doba pre výkon trestu jeden rok. 

Celkovo sa výkon tohto trestu nastavuje praktickejšie, minimalizuje sa sudcovské rozhodovanie resp. ingerencia sudcu pri výkone tohto trestu, odstraňuje sa aj ingerencia predsedu súdu do dohôd s poskytovateľmi práce. Tieto dohody už nebude uzatvárať predseda súdu ale probačný a mediačný úradník, čo odstráni doterajšie praktické problémy a časovú zdĺhavosť tohto procesu.  V praxi s poskytovateľmi práce komunikuje probačný a mediačný úradník, ktorý zisťuje aj možnosti pre výkon trestu, preto je presunutie tejto kompetencie na probačného a mediačného úradníka omnoho praktickejšie. (§ 422a)  

Vo všeobecnosti prejde väčšina agendy spojená s týmto trestom na probačného a mediačného úradníka. Ten bude napr. spracovávať dohody s poskytovateľmi práce, určovať deň nástupu trestu u poskytovateľa, viesť evidenciu práceneschopnosti, či iných prekážok výkonu trestu. Štandardne, ako pri iných alternatívnych trestoch bude vykonávať aj probačný dohľad, teda bude sledovať plnenie tohto trestu, uložených povinností a obmedzení, a hlásiť súdu ich porušenia, či nedodržiavania, alebo iné dôvody, pre ktoré by mal sudca rozhodnúť o nariadení náhradného trestu odňatia slobody.  

Nové nastavenie tohto trestu do značnej miery odbremení sudcu od úkonov spojených s výkonom tohto trestu. Predseda senátu zašle právoplatný rozsudok okresnému súdu, v obvode ktorého má odsúdený bydlisko a ďalšie úkony už bude prakticky zabezpečovať probačný a mediačný úradník. Odsúdený sa na výzvu dostaví k probačnému a mediačnému úradníkovi, ktorý s ním prejedná podmienky výkonu trestu verejnoprospešnej práce, určí druh a miesto výkonu verejnoprospešnej práce podľa dohôd s poskytovateľmi práce, ktoré má uzavreté. Sudca už teda nebude napr. nariaďovať výkon tohto trestu poskytovateľovi práce, ako tomu bolo doteraz a odďaľovalo to možnosť nástupu na výkon prác. Poskytovatelia práce potrebujú mať uzatvorenú dohodu, nepotrebujú nariadenie výkonu tohto trestu. 

Zároveň zmenou ponímania doby pre výkon trestu verejnoprospešnej práce, už sudca nebude musieť ani rozhodovať o odložení alebo prerušení výkonu tohto trestu. Iba v prípade, ak odsúdený do 18 mesiacov nevykoná celý trest v uloženom rozsahu hodín, bude sudca rozhodovať o predĺžení tejto 18 mesačnej doby, avšak iba o čas a z dôvodov vymenovaných v § 422e Tr. por. Sudca tak už nebude musieť rozhodovať o prerušení výkonu tohto trestu vždy, keď je odsúdený napr. PN.  

Ako aj pri iných alternatívnych trestoch, aj tu bol zavedený náhradný trest odňatia slobody pre prípad, že by sa odsúdený napr. do vykonania trestu dopustil ďalšieho trestného činu alebo by trest verejnoprospešnej práce nevykonával a pod. Je však treba rozlišovať, či odsúdený úmyselne/zavinenie nevykonáva trest verejnoprospešnej práce, alebo či odsúdený, ktorý plnil tento trest, nie je schopný z objektívnych príčin tento trest vykonať celý.  

A tiež rovnako ako pri iných alternatívnych trestoch, pri ktorých sa zaviedol náhradný trest odňatia slobody, aj tu sa umožňuje súdu zohľadniť individuálne okolnosti, pre ktoré by mal nariadiť náhradný trest, a tento zatiaľ nenariaďovať a dať odsúdenému ešte šancu v podobe dodatočnej doby na splnenie uloženej povinnosti. S ohľadom na príčinu, pre ktorú by mal rozhodnúť o nariadení náhradného trestu odňatia slobody, sa dáva tiež súdu možnosť, nariadiť zatiaľ len časť tohto trestu ako istý preventívno-odstrašujúci nástroj.   

V prípade peňažného trestu dochádza k jeho navýšeniu zo 160 € do 331.930 € na 500 € až 5.000.000 €. Umožňuje sa súdu, aby uložil jeho splácanie v mesačných splátkach, ak by sa takýmto pravidelným splácaním mohol dosiahnuť účel trestu, najmä ten prevýchovný, lepšie ako jednorázovým zaplatením. Zároveň, aby súdy ukladali peňažné tresty odzrkadľujúce závažnosť trestného činu a individualizované na každého páchateľa, sa explicitne stanovuje, že súd pri určovaní výšky peňažného trestu zohľadní rozsah trestného činu a majetkový prospech, ktorý páchateľ získal alebo sa snažil získať trestným činom, a súčasne sa k zohľadneniu osobných a majetkových pomerov páchateľa pridáva aj jeho životná úroveň, ako reakcia na množiace sa prípady, kedy páchateľ deklaruje osobné a majetkové pomery nulové alebo v minimálnej výške, avšak reálne užíva luxusný majetok.    

Z údajov o odsúdeniach vyplýva, že súdy ukladajú peňažné tresty na veľmi nízkej úrovni. Približne polovica peňažných trestov sa uloží v sume do 500 eur a ďalšia viac ako tretina v sume od 500 do 1 000 eur. Celkovo sa viac ako 95 % všetkých peňažných trestov ukladá v hladine do 2.000 eur. V analýze ukladania peňažných trestov zaujme nízke zastúpenie trestných činov proti majetku a trestných činov hospodárskych a naopak, pomerne vysoké zastúpenie trestných činov proti životu a zdraviu. Trestným činom za ktoré bol páchateľom uložený peňažný trest dominuje trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 TZ.  

V rámci Trestného poriadku sa navrhovanou zmenou zefektívňuje a zrýchľuje proces pri výkone peňažného trestu a nariadení náhradného trestu odňatia slobody. Doterajšie znenie upravuje zdĺhavý proces, kedy súd musí vykonať verejné zasadnutie a tam nariadiť náhradný trest odňatia slobody uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený súd. Ide teda o proces značne zdĺhavý, neefektívny a zaťažujúci súdny systém. V záujme aj väčšej vymožiteľnosti peňažného trestu a zvýšenia jeho individuálnej a generálnej prevencie sa navrhuje v prípade jeho nezaplatenia v určenej lehote nariadenie náhradného trestu odňatia slobody podľa § 408. Súd tak nebude už zdĺhavo vykonávať verejné zasadnutia a tam rozhodovať o nariadení trestu odňatia slobody. (Na rozdiel od iných alternatívnych trestov, kde súd musí posúdiť rôzne okolnosti, ako napr. či odsúdený nespáchal trestný čin počas plynutia trestu, v prípade peňažného trestu súd takéto okolnosti neposudzuje. Dôvodom nariadenia výkonu náhradného trestu je jediná skutočnosť – nezaplatenie peňažného trestu. Táto skutočnosť je jasne zistiteľná a nie je na jej overenie potrebné vykonávať verejné zasadnutie. Novo navrhovanou úpravou sa zároveň zvyšuje aj zodpovednosť odsúdeného.)  

Peňažný trest nemá súd uložiť, ak je z okolností zrejmé, že ho odsúdený nebude schopný zaplatiť. Môže však nastať situácia, že sa odsúdený môže stať neschopným peňažný trest zaplatiť, alebo by výkonom trestu bola vážne ohrozená výživa alebo výchova osoby, o ktorú je odsúdený povinný sa starať. Na takéto situácie súd môže reagovať a odložiť výkon peňažného trestu, povoliť ho splácať v splátkach, alebo od neho upustiť. Opäť sa zvyšuje zodpovednosť odsúdeného, ak nie je schopný peňažný trest zaplatiť, má byť on iniciátor takéhoto rozhodnutia súdu. (§ 430) 

Medzi alternatívne tresty je zaradený aj trest prepadnutia majetku, vzhľadom na to, že nie je spojený s priamym odňatím slobody, i keď jeho uloženie prichádza do úvahy len pri tak závažných trestných činoch, pri ktorých sa trest odňatia slobody musí obligatórne uložiť. S ohľadom na jeho odstrašujúci charakter, teda individuálnu a generálnu prevenciu, je jeho zaradenie medzi tieto tresty aj opodstatnené. V prípade tohto trestu sa reagovalo na výhrady k jeho prílišnej striktnosti a obligatórnosti. Naďalej sa ponechala jeho obligatórnosť, avšak sa umožnilo súdu neuložiť tento trest, ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa považuje jeho uloženie za neprimerane prísne, alebo môže súd tento trest uložiť a konkrétnu vec z prepadnutia majetku vylúčiť.  

Zmeny v rámci trestu zákazu činnosti sú bližšie popísané v agende alkohol za volantom resp. v agende trestné činy páchané pod vplyvom návykových látok.