Záujem poškodeného v trestnom konaní
Pozícia poškodeného v trestnom konaní v podmienkach Slovenskej republiky má v aktuálnom právnom rámci skôr pozíciu osoby, ktorá orgánom činným v trestnom konaní poskytuje predovšetkým zásadný obraz o skutočnostiach, ktoré sa udiali. Štát v trestnej politike kladie dôraz na získavanie informácii o skutku, nahliadame na poškodeného teda skôr ako na prameň informácií o skutku, avšak zanedbáva sa pritom poškodený z pohľadu obete trestného činu resp. z pohľadu subjektu, ktorému bola spôsobená ujma, pričom len samotným odsúdením páchateľa táto ujma nie je odstránená. Záujem poškodeného v trestnom konaní nemožno vnímať čisto formalisticky z pohľadu nároku na náhradu škody, ale predovšetkým z pohľadu odstránenia nežiaduceho stavu, ktorý vznikol spáchaním trestného činu. Práve restoratívna justícia vo svojej podstate kladie vysoký dôraz na poškodeného a potrebu odstránenia tohto škodlivého následku v úzkej súčinnosti s páchateľom trestného činu. Takýto postup môže mať do budúcna jednak primárny cieľ a to je náhrada škody resp. uvedenie veci do pôvodného stavu, ale rovnako aj možnú mieru znižovania recidívy. Takéto nastavenie má pre trestnú politiku veľmi podstatný význam aj z hľadiska generálnej a individuálnej prevencie, nakoľko spoločnosť, ktorej miera recidívy je na nízkej úrovni, je bezpečnou spoločnosťou.
Navrhovaná právna úprava zohľadňuje dva základné ciele a to cieľ na strane poškodeného a cieľ na strane páchateľa. Primárnym cieľom je zohľadňovanie nároku poškodeného v trestnom konaní a to tým, aby poškodený vo väčšej miere participoval na trestnom konaní (procesnoprávne úpravy v Trestnom poriadku), resp. pozitívne pocítil účinky trestného konania, a v rámci svojho nároku na náhradu škody vnímal aj následky sankcií a úkonov spojených s nimi (hmotnoprávne úpravy v Trestnom zákone). Primárnym cieľom je teda to, aby štát prostredníctvom trestnej politiky reguloval pozíciu poškodeného v trestnom konaní. Tak sa poškodený dostáva do pozície skutočne dôležitej osoby, ktorá nie je iba zdroj informácii, ale aj poškodený subjekt. Sekundárnym cieľom je motivácia páchateľa k tomu, aby prioritne nahradil škodu, čo v konečnom dôsledku zohráva dôležitú úlohu pri posudzovaní druhu a výmery trestu, ktorý mu bude uložený. Bude teda na páchateľovi, aby škodu, resp. škodlivý následok, ktorý spôsobil, nahradil resp. odstránil čo najskôr, čo bude následne korešpondovať s druhom a výškou trestu.
V rámci Trestného poriadku sa navrhuje úprava viacerých ustanovení, ktoré majú umožniť poškodenému lepšie uplatnenie nároku na náhradu škody, zlepenie jeho procesného postavenia, a dosiahnutie rozhodnutia o náhrade škody v trestnom konaní minimalizovaním odklonov na civilný proces.
V aktuálnej právnej úprave je záujem poškodeného upravený predovšetkým v procesnom predpise a to v ustanovení § 46 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého, poškodený môže navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku zaviazal obvineného na náhradu škody. Ďalej sa miera účasti poškodeného zohľadňuje postupom podľa § 220 Trestného poriadku a to je postupom pri uzatvorení zmieru, kde sa zohľadňuje súhlas poškodeného so zmierom. Obligatórne sa vyžaduje náhrada škody pri zmieri podľa § 220 Trestného poriadku a tak isto aj pri podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku. Cieľom je, aby samotný nárok na náhradu škody resp. odstránenie škodlivého následku, bolo tým primárnym cieľom trestnej politiky. To, že poškodený má možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v trestnom konaní, je v aktuálnom ponímaní nedostatočné nakoľko sa k náhrade škody dopracoval častokrát až po niekoľkých rokoch resp. takmer nikdy. Odsúvanie poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na civilné konanie aj v prípadoch, kedy rozhodnutie v rámci trestného konania nepredstavuje predĺženie či komplikovanie rozhodnutia o merite veci, je negatívny jav, ktorý predlžuje samotnú možnosť poškodeného vysporiadať sa s následkami trestného činu a v konečnom dôsledku predlžuje aj jeho sekundárnu viktimizáciu.
V prípade navrhovaných zmien je potrebné poukázať predovšetkým na všeobecnú časť Trestného zákona, do ktorej sa v jednotlivých častiach týkajúcich sa predovšetkým ukladania trestov a ochranných opatrení, zaradilo aj postavenie poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody. Záujem poškodeného na náhradu škody sa teda dostáva do pozície, kedy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu sa bude zohľadňovať správanie sa páchateľa vo vzťahu k poškodenému.
V prvom rade je potrebné poukázať na nové ustanovenie § 33a ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, ktoré hovorí o obmedzeniach a povinnostiach. Práve ods. 2 v písmene c) podrobnejšie vymedzil pozíciu poškodeného v zmysle povinnosti nahradiť škodu v určenej dobe, keď škodu vyprecizoval aj na škodu vrátane ekologickej ujmy resp. ako odstránenie škodlivého následku, ktorý nastal trestným činom. V ďalších častiach je potrebné poukázať na ust. § 34 ods. 1 Trestného zákona, do ktorého sa na konci pripája nová veta, ktorá vyžaduje zohľadňovanie právom chráneného záujmu osôb poškodených trestným činom ako osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Rovnako sa rozširuje aj ustanovenie 34 ods. 5 Trestného zákona o nové písm. d), ktoré pri ukladaní trestu ukladá povinnosť posudzovania aj správanie sa páchateľa po spáchaní trestného činu, najmä jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku. Nárok poškodeného sa zohľadní aj pri ukladaní ochranných opatrení, ktoré sú uvedené v § 35 Trestného zákona, ktoré sa dopĺňa v § 35 ods. 1 o vetu obdobne ako je to pri § 34 ods. 1 Trestného zákona.
Ďalšou časťou, ktorá zohľadňuje náhradu škodu alebo reálny záujem o jej náhradu, je nová poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Práve táto zohľadní aj záujem obvineného na mediácii a probačnom programe podľa osobitného predpisu, ak k mediácii nedošlo z dôvodu nesúhlasu poškodeného.
Záujem poškodeného na náhrade škody resp. odstránení škodlivého následku sa ďalej premietol aj do ustanovení o upustení od potrestania do § 40 ods. 2 Trestného zákona, kde v prípade, ak bola prečinom spôsobená škoda alebo získaný prospech, sa dopĺňa podmienka vydania tohto výnosu a náhrady škody alternatívne uzavretie dohody o náhrade spôsobenej škody resp. škodlivého následku. Rovnaká podmienka sa zavádza aj v prípade novokoncipovaného podmienečného upustenia od potrestania. V tomto prípade sa zároveň umožňuje aj uložiť páchateľovi túto škodu uhradiť v určenej dobe alebo uzavrieť s poškodeným dohodu o jej náhrade.
Prístup páchateľa k poškodenému a náhrade škody bude zohľadnený aj v prípade podmienečného prepustenia, kde sa v ustanovení § 66 ods. 2 Trestného zákona upravuje možnosť skoršieho podmienečného prepustenia u odsúdeného, ktorý prešiel mediáciou s úspešným výsledkom.
Naprieč Trestným poriadkom sa navrhuje sa posunutie striktného termínu na uplatnenie nároku na náhradu škody do skončenia vyšetrovania umožnením uplatniť nárok aj na hlavnom pojednávaní. Zároveň je však potrebné dbať na to, aby bolo možné vykonať dokazovanie aj vo vzťahu k nároku na náhradu škody, preto má byť takýto nárok vznesený čo najskôr, ideálne teda ešte v štádiu vyšetrovania, najneskôr na prvom hlavnom pojednávaní, na ktorom je poškodený vypočúvaný.
Dopĺňa sa právo poškodeného na vyjadrenie k uzatvorenej dohode o vine a treste, ktoré je súčasťou takejto dohody a je predložené súdu. Rozširuje sa právo poškodeného počas záverečnej reči uviesť aj aké následky mal trestný čin na jeho život.
Navrhuje sa úprava, v zmysle ktorej možno odkázať poškodeného na civilný proces len, ak je nárok poškodeného na náhradu škody zjavne neopodstatnený, alebo by na rozhodnutie bolo potrebné dokazovanie výraznou mierou presahovalo potreby trestného konania. Zároveň sa aj zavádza možnosť vyhradiť rozhodnutie o náhrade škody na verejné zasadnutie, ak na vyslovenie povinnosti na náhradu škody je potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie.
V prípade povinnosti v zmysle § 33a ods. 2 písm. c) Trestného zákona, ide o vyprecizovanie pojmu škoda a toho, čo má páchateľ nahradiť. Práve takýmto rozšírením tejto povinnosti dochádza k širšiemu výkladu pojmu ujma a škoda, ktorá v tomto ponímaní pokryje väčšie množstvo škôd, ktoré boli spôsobené trestným činom.
K § 34 ods. 1, ods. 5 a 35 ods. 1 Trestného zákona je potrebné uviesť, že tieto vo svojich podstatách budú zohľadňovať pozíciu poškodeného, jeho nárok na náhradu škody, resp. postoj obvineného o urýchlenú náhradu škody. Cieľom tohto ustanovenia je v prvom rade motivovať páchateľov trestných činov, aby škoda, ktorú spôsobil trestným činom, uhradili v čo najkratšom čase, najlepšie bezprostredne po spáchaní trestného činu. Ak páchateľ uhradí škodu bezprostredne po spáchaní trestného činu alebo v krátkom čase po spáchaní trestného činu, bude mu táto jeho aktivita v konaní pri ukladaní trestu a ochranných opatrení zohľadňovaná.
Rovnako je potrebné myslieť aj na skutočnosť, kedy nemusí byť prekážkou mediácie iba nesúhlas páchateľa, ale aj poškodeného. Je pravdou, že poškodený má mať dôležité postavenie v trestnom konaní. Na druhej strane je však potrebné uviesť aj to, že ak obvinený prejaví skutočný záujem o mediáciu, ktorá však bude neúspešná iba z dôvodu nesúhlasu poškodeného, tento jeho úprimný záujem je potrebné zohľadniť. Na základe toho bola prijatá nová poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, ktorá zohľadní úprimný záujem o mediáciu zo strany páchateľa trestného činu, avšak k jej uskutočneniu nedôjde z dôvodu nezáujmu zo strany poškodeného. Páchateľ bude teda reálne motivovaný na tom, aby chcel uzavrieť takúto dohodu a jeho záujem bude zohľadnený pri ukladaní trestu.
Umožnenie skoršieho podmienečného prepustenia odsúdených, ktorí prešli mediáciou, je odôvodnené okrem iného aj tým, že u takéhoto páchateľa, ktorý absolvoval mediáciu pod odborným dohľadom PMU, výsledkom ktorej je vysporiadanie sa s následkami trestného činu a uzavretie dohody s poškodeným, je lepšie započatý proces jeho nápravy, čo umožňuje aj jeho skoršie opätovné začlenenie do spoločnosti. Zodpovednosť páchateľa za spôsobený následok sa javí ako významnejší motivačný prvok úspešnej reintegrácie páchateľa do spoločnosti a jeho vedenie k správnym rozhodnutiam pred didaktickou represiou v podobe výkonu trestu odňatia slobody.
Úpravami v rámci Trestného poriadku sa okrem vyššie uvedenej mediácie, pamätá aj na prípady, kedy k mediácii alebo k dohode o odstránení škodlivého následku nedôjde, páchateľ náhradu škody dobrovoľne neuhradí, a poškodený sa musí svojho nároku domáhať na súde. Navrhovanými úpravami sa má docieliť zlepšenie uplatnenia nároku na náhradu škody poškodeného už v rámci trestného konania bez jeho odsúvania na civilné konanie. Odsúvanie poškodeného na civilné konanie resp. nepriznanie jeho nároku už v trestnom konaní je neželaný jav, ktorý sa postupnými zmenami a dopĺňaniami Trestného poriadku snaží zákonodarca dlhodobo eliminovať. Táto prax odkazovania na civilné konanie je neefektívna, neekonomická, a zbytočne odďaľuje nárok poškodeného a predlžuje jeho traumu z trestného činu. Naviac vytvára paralelné súdne konanie o veci, ktorej podstata už bola prejednávaná, čím zvyšuje nápad súdu a zaťaženosť súdneho systému. Sudca v rámci trestného konania je už oboznámený s vecou, pozná obsah celého trestného spisu, vie prečo rozhodol ako rozhodol, je preto neúčelné, aby sa s vecou oboznamoval ďalší súd a študoval obsah spisu. Najmä v prípadoch, v ktorých nie je nič sporné, vykonanie jedného – dvoch dôkazov alebo vykonanie jedného pojednávania bude určite menej nákladné a menej zaťažujúce systém, ako keď bude musieť poškodený iniciovať ďalšie súdne konanie. Preto sa navrhuje možnosť vyhradiť rozhodnutie o náhrade škody na verejné zasadnutie, ak na vyslovenie povinnosti na náhradu škody je potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie.
Rozšírením práva poškodeného počas záverečnej reči uviesť aj aké následky mal trestný čin na jeho život, má tak poškodený/obeť možnosť adresovať súdu svoju skúsenosť, jej prežívanie, prípadne psychické alebo fyzické následky a zároveň vysiela signál, že poškodený/obeť je v priebehu trestného konania jeho dôležitou súčasťou.