V aplikačnej praxi sa často vyskytovali prípady, kedy súdy zbytočne ukladali ochranné liečenia pri závislostiach, hoci zo záverov znaleckých posudkov boli indície, že nariadenie ochranného liečenia nesplní svoju funkciu, keďže osoba, ktorej bolo ochranné liečenie uložené, sa mu nebude podrobovať, ako aj prípady, kedy osoba ani žiadnou závislosťou netrpela, iba sa dopustila trestného činu pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky. Vzhľadom na to sa navrhuje nastaviť zákonné podmienky tak, aby ochranné liečenie bolo ukladané tým osobám, ktorým sa ukladať má, t. j. trpia duševnou poruchou, ktorá nie je len prechodná, a u ktorých má liečenie zmysel.  

Reflektujúc tiež na apel odbornej psychiatrickej obce sa prehodnocuje doterajšia prioritizácia ústavnej formy liečenia. Prioritne sa má ochranné liečenie ukladať ambulantnou formou a ústavnou sa má ukladať až, ak je osoba nebezpečná pre duševnú poruchu alebo by sa ambulantným liečením nedosiahol účel.  

Je potrebné, aby sa s výkonom  ochranného liečenia začalo čo najskôr. Nie je účelné, aby odsúdený, ktorý je tri roky vo výkone trestu odňatia slobody najskôr vykonal trest a až potom by mal nastúpiť na  napr. protialkoholické či protitoxikomanické liečenie. Rovnako pri sexuologických alebo psychiatrických indikáciách je s ochranným liečením potrebné začať čo najskôr, pretože neliečený odsúdený môže byť nebezpečný aj pre ostatných odsúdených. 

Bolo potrebné prehodnotiť aplikačnú prax ukladania ochranných liečení a ich výkonu, ktorý je priamo závislý od rozhodovania súdov. V zmysle medicínskych poznatkov a európskych štandardov sa upravuje dĺžka PAL, PTX a PGam liečení priamo do zákona, čím sa odstráni rozhodovanie súdu o ukončení tohto druhu liečenia. Samozrejme sa ponecháva aj možnosť skoršieho, alebo neskoršieho ukončenia takéhoto ochranného liečenia, o čom však musí rozhodnúť súd. Zároveň sa nastavujú striktnejšie lehoty na takéto rozhodnutie. Návrh reaguje na problémy zdravotníckych zariadení týkajúcich sa dĺžky konania a rozhodovania súdov, keďže plynulé fungovanie a manažment liečených osôb v týchto zariadeniach je priamo závislý od rozhodovania súdov. 

Nastavenie detencie vychádza zo základnej premisy, že detenčný ústav je zdravotnícke zariadenie, preto v ňom má byť umiestnený iba človek, ktorý trpí duševnou chorobou. Zároveň tam však nie je možné umiestniť nikoho priamo “z ulice” –  detencii musí predchádzať umiestnenie v ústavnom ochrannom liečení alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Ide o odstupňovanie „závažnosti“ nebezpečnosti. Je potrebné z medicínskeho hľadiska zistiť, čo je príčinou nebezpečnosti.  U človeka, ktorý je nebezpečný pre svoje okolie pre duševnú poruchu vyplýva táto jeho nebezpečnosť obvykle z toho, že sa nelieči. Avšak ak je nasadená adekvátna liečba, nebezpečnosť pominie. Toto je ale možné zistiť len tým, že sa liečba vyskúša. A až vtedy ak ústavné ochranné liečenie zlyháva a aj napriek jeho realizácii „vykonáva ochranné liečenie v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti a svojím správaním ohrozuje život alebo zdravie iných osôb“, vtedy je to z medicínskeho hľadiska indikácia na detenciu. Ak je toto ústavné liečenie „bezproblémové“ – spĺňa to kritérium: účel ochrany spoločnosti je možné naplniť miernejšími prostriedkami ako detencia.